Pre rodinných príslušníkov

Registrácia | Kontakt

Ako byť oporou chorému

Onkologické ochorenie nezasahuje len pacienta, ale aj celú jeho rodinu - jednak po emočnej stránke, ale aj jej spôsobu fungovania. Choroba narúša zabehnutý model chodu rodiny a je potrebné vytvoriť nový: prerozdeliť úlohy a povinnosti, častokrát aj za pomoci širšej rodiny.

Keďže ide o náročné obdobie v rodinnom živote, zväčša sa prejavia silné, alebo odhalia slabé miesta v súdržnosti rodiny. Mnohí pacienti si práve počas choroby silne uvedomia, koľko lásky a starostlivosti im ich najbližší venujú. Sú však aj takí, ktorí prežívajú práve opačnú skúsenosť, čo je v dobe, kedy chorý musí zvládať svoje ochorenie a liečbu, veľmi ťažké uniesť.

Aj výsledky viacerých výskumov potvrdzujú, že pacientom s dobrým rodinným zázemím a kvalitnými vzťahmi sa z dlhodobého hľadiska darí lepšie, majú vyššiu kvalitu života, ľahšie zvládajú ochorenie a liečbu, sú menej úzkostní a depresívni. A naopak, pacienti, ktorým chýbajú vzťahy s blízkymi a ich podpora, ťažšie v sebe nachádzajú motiváciu a silu vzdorovať chorobe a liečbe.

To, ako dokážete ako rodina počas choroby jedného z členov fungovať, závisí vo veľkej miere od toho, aká bola kvalita vašich vzťahov pred ochorením, aké máte zaužívané spôsoby zvládania záťažových situácií, aká otvorená je komunikácia medzi vami, ako je to s prejavovaním emócií, citov, atď.

Treba si uvedomiť, že hoci rodina funguje ako celok, je zložená z jednotlivcov a každý z nich má svoj vlastný spôsob zvládania záťažových situácií. Počas ochorenia jedného z nich prechádzajú všetci členovia rodiny rôznymi fázami vyrovnávania sa s touto skutočnosťou, rôznymi pocitmi a emóciami, každý vlastným spôsobom a tempom. Ak sú tieto spôsoby prežívania veľmi rozdielne, môže to narúšať stabilitu a harmóniu rodiny. Dôležité je naučiť tieto vzájomné rozdielnosti prijať a rešpektovať.

Ako napomôcť fungovaniu rodiny počas choroby jedného z jej členov

• Základom je dobrá komunikácia.Hľadajte efektívny spôsob, ako sa vzájomne podporiť a zvládnuť novú životnú situáciu. Nezostávajte v nej každý sám.
• Ak chcete vedieť, ako sa chorý cíti, čo prežíva, čo by potreboval, pýtajte sa, nepredpokladajte. Ak je pre vás dôležité, aby chorý vedel, ako sa cítite vy, povedzte mu to.
• Snažte sa ďalej fungovať ako rodina, dbajte na to, aby chorý člen rodiny nezostával „mimo“. Umožnite mu, aby si on sám reguloval koľko rodinného ruchu unesie a kedy už potrebuje pokoj a oddych.
• Snažte sa udržiavať spoločné činnosti a rituály, ktoré dávajú rodine skutočnú dušu a zapájajte do nich podľa možností aj chorého člena rodiny.
• Hovorte aj o príjemných veciach. Ak je niekto chorý, to neznamená, že je zakázaná veselá nálada a humor. Tie naopak, môžu celej rodine veľmi prospieť.
• Pokiaľ to nie je nevyhnutné, neriešte vážne vzťahové problémy a nerobte závažné rozhodnutia v tomto období.
• Ak potrebujete pomoc od širšej rodiny alebo priateľov, požiadajte o ňu. Určite bude príležitosť, keď ju budete môcť vrátiť.

Počet komentárov: 12

1. hanuliennka 24.08.2010 23:00
Ahojte, som dcéra onkopacienta, o kt. sme bohužiaľ minulý týždeň prišli. Prosím Vás ľudia vždy si zožeňte názory od viacerých onkológov - na Slovensku máme onkológov špecializujúcich sa na skoro každý typ onkolog. ochor. - odporúčam NOÚ v BA - prosím Vás nespoliehajte sa na to, že Vám Váš krajský onkológ tvrdí, že s nimi všetko konzultuje - môže klamať, tak ako to bolo v našom prípade!!! Uvedomte si, že ide o Váš život, a žiadna druhá šanca už nie je .... Je to kruté, ale bohužiaľ je to pravda... A u každého lekára sa neustále pýtajte, aj keď je akokoľvek neochotný pýtajte sa. Strata milovaného človeka strašne bolí Všetkým pacientom a ich rodinkám držím palce

2. stana 18.08.2010 20:06
Ahoj erika123, chcem Ti len povedať, že keď budeš mať chuť, tak možeš prísť aj medzi nás na chat popísať si a možno Ti v niečom aj pomôžeme , poradíme. Želám Tvojmu ockovi veľa, veľa síl, aby to zvládol, aby mu rýchlo pomohli a Tebe aj Tvojej rodine želám tiež veľa, veľa síl, aby ste to všetko zvládli spolu s ním. Viem, aké to je veľmi ťažké pre Vás všetkých.

3. erika123 13.08.2010 13:10
Dobry den, ja som rodinny príslušnik, nedavno sme sa dozvedeli ze moj ocko ma zhubny nador na prostate ma 54rokov este nemame cele vysledky ci sa rakovina rozsirila aj dalej. Ocko zatial vlada ale stazuje si na bolesti v krizoch a je casto dost unaveny. Doktori nam hovoria ze to nevyzera vobec dobre na druhy tyzden ma dalsie vysetrenia. Ja moja sestra a mama sa snazime mu pomahat aby sa s tym dokazal vyrovnat lepsie ale sami mame s tym problemy. Snazime sa pred nim neplakat a tvarit statocne ale je to velmi tazke. Cely zivot pred ocami sa vam celkom zmeni. Odkedy som sa dozvedela o ockovom stave sa snazim stale hladat informacie na internete snazim sa citat rozne clanky co napisali ludia co maju rakovinu a ako sa s tym vyrovnavaju a ako mozem mojmu ockovi pomoct. Je pravda ze je velmi tazke bojovat s rakovinou. Som rada ze som nasla tuto internetovu stranku a mohla som si precitat pribehy inych ludi a dozvediet sa viac. Len ludia co tuto bolest prezivaju to vedia pochopit najlepsie... Dakujem

4. asamaa 10.06.2010 15:12
Všetkým rodinným príslušníkom a všetkým ktorý zapasia s chorobou držím palce. My sme už dobojovali vo velmi krátkom čase to,že som podvedome vedela,že ocko to má velmi ťažké a len ja som mu verila,ma hraje pri srdiečku ,že sa dlho netrápil, ale taký rýchli spád som nečakala oto ma viac teraz bolí jedo odchod do večnosti. Rozdialnosť názorov pokračuje a teraz mi je zase vyčítané ,že som im to mala povedať ,náznaky nechceli vtedy počúvať.Poprosím ak je možné všetkých ktorý ste v blízkosti týchto pacientou- počúvajte ich a snažte sa im byť čo najviac na blízku aby mali pocit,že nie sú sami a rozdávajte im tolko lásky kolko vládzete a nestrácajte nádej všetko riadi ten hore a stane sa tak ako je predurčené,len mi na tomto svete si musíme ešte urobiť poriadok vo svedomí. v myšlienkach som so všetkými chorými.

5. stana 02.06.2010 10:57
Ahoj Renata, tak to mi je luto, ze si prisla o maminku, musi to byt pre teba nesmierne tazke.. Chcem Ti len zazelat, vela, vela sil, aby si to vsetko zvladla a aby si mala vzdy niekoho pri sebe, kto to bude zvladat spolu s tebou... A aj tvojmu ockovi drzim palce, aby to zvladol co najlepsie.

6. renata123 01.06.2010 23:39
Ahojte aj ja by som sa chcela pridat s mojim pribehom.Pred mesiacom som sa ja a moj brat dozvedeli ze ocko ma rakovinu pazeraka a na zaludku,plucach a na peceni ma metastazu.S bratom sme sa rozhodli ze to nepovieme ocovi ale ani nasej mamine.Mysleli sme ze to nejako dvaja zvladneme.Ale osud t chcel inak:Pred dvomi tyzdnami nam nahle zomrela mamicka.Vomne sa zrutil cely svet.v tom momente som nevedela co a ako bude dalej.Ale nastastie primne stoji moj manzel a moje dve velke dievcata a oni mi davaju silu aj ockovi.Velmi sa bojim od buducnosti,ale dufam budeme mat dost sil bojovat proti tejto chorobe.

7. stana 26.05.2010 22:12
Ahojte, aj ja som rodinný príslušník a chcela by som sa k Vám pridať, moja maminka má tiež rakovinu, sme na zaciatku liečby, chodí na chemoterapie.. Bol to pre nás šok.. Ale rozhodli sme sa bojovať a čo najviac ako to len bude možné sa smiať a veriť, že inak ako dobre to dopadnúť nemôže.. Zatiaľ sa nám to darí, ale sme len na začiatku, tak uvidíme, ako to pôjde ďalej. Jasné, že sme boli smutní, že sme sa zľakli a niekedy nás prepadnú zlé myšlienky, ale snažíme sa tie myšlienky vždy zahnať aby sme nestratili chuť bojovať.. Najťažšie pre mňa je, keď je mamine zle, keď má bolesti.. chcela by som to vtedy zobrať na seba.. Veľmi obdivujem maminu, že sa pripája k môjmu humoru, že sa stále veľa smejeme, že neodmieta moju pomoc, takúto formu terapie :-), lebo smiech je dobrý lekár.. Viem, že je to pre ňu neskutočne ťažké, ale som rada a som na ňu hrdá, že ju to nepoložilo.. Tak ideme ďalej bojovať :-). Prajem Vám všetkým veľa, veľa síl, veľa viery, veľa odvahy.. Bojujte pokiaľ vládzete, snažte sa, aj keď máte pocit, že ste na konci so silami.. A hlavne my, rodinný príslušníci musíme nájsť v sebe tú silu, aby sme ju mohli odovzdávať!

8. asamaa 14.05.2010 11:30
som jedna z dcer, otecko má rakovinu pažeráka má 78 rokov a po uspešnej liečbe kedy mu sprechodnili pažerák po radioterapií a chemoterapií ja stabilizovaný,ale tým,že keď nemohol jest velmi schudol a teraz sa nám odmieta pohybovať-viacmenej leží je apatický mám problém ako mu pomôcť nakolko sme dve sesrti a hlavne mamina je ešte pri ňom rozchádzame sa v názoroch čo je jemu dobré. Toto ťažké obdobie mi pomáha prekonať viera v Boha a vedomie a sila,že to musím zvládať aj ked niekedy cítim krivdu.Už som opatrovala chorú babičku a vtedy som nevedela ako reagovať hlavne preto ,že ma to obmedzovalo ale teraz tie skusenosti používam pri ockovi,len nie vždy su brané zo strany mamička, napr pomoc psychijatra,podla mňa netreba sa báť ju vyhladať veď antidepresíva už v takejto chorobe neublížia.Privítala by som diskusné forúm o pomoci a názoroch rodinných príslušníkov na život s rakovinou.

9. danusa-111 18.03.2010 17:43
Dobrý den,ja som tiež rodinny prislušnik,moj muž(druh),má leukemiu,ťažko to preživam,i ked teraz su vysledky dobre,ale aj tak musi postupiť transplantaciu kostnej drene...stale nato myslim,ci je to až tak potrebne,lebo su tam rizika že telo to nemusi prijať...teraz sa citi v pohode...bojim sa čo bude.....Daniela

10. macka 14.10.2009 21:42
Ahojte,chcem sa k Vám pripojit lebo tiež so jedna z Vás teda rodinný príslušník čo má v rodine pacienta chorého na rakovinu,je ním môj manžel.Minulý týždeň sme oslávili 15 výročie našej svadby.Neviem kde beriem tu silu zvládat všetky tie trápenia čo nás prenasleduju pri tejto chorobe.Určite mi daju za pravdu všetci tí čo sa s takou zákernou chorobou už stretli.Mám aj také skusenosti (hlavne z práce),že to nevie niekto pochopit čo nás to stojí síl tých fyzických ale hlavne psychických.Držím Vám všetkým palce zvládat situáciu tak aby ste boli so všetkým spokojný.

11. babina 09.10.2009 00:39
Ahoj Anna, hovoríte z duše,ja prežívam to isté. Manžel je chorí už 16 mesiacov , má rakovinu pluc a teraz má metastázy, bolesti... Občas to vzdáva a ja sa bojím, že nebudem dosť silná. Už 12 rokov som doma na inv.dochodku, on bol ten silnejší, bol mojou oporou a zrazu musím byť silná ja, neplakať, dodávať mu odvahu do boja s nerovným superom. Za 36 rokov čo sme spolu, sme preskákali všeličo a preto mu vždy hovorím,že my sa nedáme. Chýba mi kontakt, manžel nevládze chodiť do spoločnosti, tak sa aspoň cez internet posťažujem.. Helena

12. anna 09.07.2009 14:57
Som rodinný príslušník a mám pocit, že som neurobila dosť pre svojho manžela,aj my to máme ťažké, každý sa obracia na nás, radí nám až je toho veľa a kým si ten život usporiadate ináč, niekedy je neskoro, táto internetová stránka je super, potrebovala som ju skôr. Je ťažké zapájať do života človeka, ktorý to vzdáva.Odmieta vašu pozornosť, lásku, záujem akoby sa vám chcel sprotiviť, aby ste mali menší smútok, keď odíde.Boli dni keď život prebiehal veselo a normálne a vtedy som čerpala silu.Je ťažké bojovať s touto chorobou, ale ešte ťažšie je žiť bez milovaného človeka.Možno tieto slová pomôžu nielen zdravím ale aj chorým.

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia

Pridajte sa k nám
ONLINE

Hlavná stránka | Prihlásenie | Registrácia | Chat | Poradňa psychológa | Aj my sme to prežili | O knihe | Objednať knihu