X Vyplňte všetky polia.

Prihlásenie

Meno:
Heslo:

Pre rodinných príslušníkov

Registrácia | Kontakt

Chorý rodič

Keď ochorie jeden z rodičov, obaja zväčša stoja pred dilemou, čo dieťaťu povedať a do akej miery ho so situáciou konfrontovať. Každý dobrý rodič má prirodzenú potrebu chrániť svoje dieťa, ale spôsob, ktorým to niekedy robíme, nemusí byť pre dieťa ten najvhodnejší. Ponúkame vám niekoľko odporúčaní, ako v tomto, pre obe strany náročnom období, k dieťaťu pristupovať a ako s ním komunikovať. Aplikujte ich vždy v takej miere a forme, aká je primeraná veku a povahe vášho dieťaťa a tiež celkovej situácii v rodine.

Každé dieťa by malo dostať informáciu, že otec alebo mama je chorý, bude sa liečiť a pravdepodobne strávi nejaký čas v nemocnici. Spoliehať sa, že vážne ochorenie rodiča pred dieťaťom zakryjete, je riskantné a privodí vám to zbytočný stres. Deti sú veľmi dobrí pozorovatelia, veľa vycítia aj bez slov, vnímajú, že sa niečo deje, že je rodič unavený, polihuje, nechodí do práce a pod. A ak nemajú žiadne informácie, vytvárajú si vlastnú interpretáciu situácie a ich neistota sa môže vystupňovať do úzkosti. Dieťa neochránite tým, že ho zo situácie v rodine vydelíte. Ak sa cíti bezpečne, ak stojíte pri ňom a nezostane so svojimi pocitmi a nezodpovedanými otázkami samo, zväčša ochorenie a liečbu rodiča zvládne bez závažnejších ťažkostí.

Možno sa vyhýbate takémuto rozhovoru, pretože sa obávate, že situáciu emočne nezvládnete alebo že nebudete vedieť reagovať na nečakané otázky. Ale aj keď nebude vaša reakcia „dokonalá“, vždy je lepšie, keď budete čeliť emočne náročnej situácii spolu s dieťaťom, ako keď v nej ostane samo a nezorientované v tom, čo sa deje.

Spôsob podania informácií prispôsobte veku, mentálnej a emočnej vyspelosti vášho dieťaťa.

Povedzte mu len základné fakty, nezaťažujte ho zbytočnými podrobnosťami a nechajte mu priestor, aby sa mohlo pýtať. Je vhodné, ak sú pri rozhovore obaja rodičia. Ale ak sa na to chorý rodič necíti, treba jeho pocity rešpektovať.

Nedávajte svojmu dieťaťu nepravdivé odpovede.

Ak nedokážete o niektorých faktoch hovoriť, radšej odkloňte tému. Ale rozhodne dieťa neklamte v zmysle, že „o nič vážne nejde“. Ak sa neskôr stane, že bude rodič liečbu zle znášať, zvracať, bude vyčerpaný a pod., môže to napr. u menšieho dieťaťa spôsobiť, že sa samo bude báť, že keď prechladne alebo ochorie, bude mu tiež tak zle. Alebo väčšie dieťa vám môže vyčítať, že ste ho klamali a nepovedali mu pravdu.

Pre dieťa je dôležité, aby rodina fungovala ďalej, aj keď jeden z rodičov je chorý, alebo v nemocnici.

Na zachovanie pocitu bezpečia a stability sú pre dieťa dôležité jeho každodenné činnosti a rituály. Spoločné jedlo, hra, čítanie pred spaním, prechádzky... to všetko dáva dieťaťu pocit istoty a stability.

Dôležité je dať dieťaťu priestor na emócie.

Nech sú to slzy, hnev, alebo akékoľvek iné emócie, nechajte ich dieťaťu prejaviť a nevzbudzujte v ňom pocity nepatričnosti, alebo viny. Dieťa, najmä v mladšom veku, nemusí vedieť vyjadriť to, čo sa v ňom odohráva, slovami. Prejavením emócií pomôžete dieťaťu uvoľniť zo seba napätie a vy sa dokážete lepšie zorientovať v tom, čo prežíva. Týmto spôsobom ho tiež učíte narábať s ľútosťou, smútkom či strachom a ukážete mu, že sa ich netreba báť, ani ich odsúvať. Nezabúdajte, že tým, ako reagujete na situáciu vy, modelujete svojmu dieťaťu spôsob, ako sa s ňou má vyrovnávať ono.

Všímajte si svoje deti. Keď s nimi trávite čas, buďte s nimi naozaj a aktívne. V návale povinností a starostlivosti o chorého partnera niekedy nezostáva toľko priestoru na rozhovor, či hru s deťmi ako predtým. Nie je však ani tak dôležitá kvantita, ale najmä kvalita času, ktorý s deťmi strávite.

Pokiaľ je to možné, nevylúčte deti zo starostlivosti o chorého rodiča a podporujte ich kontakt s ním. Vhodnosť návštev dieťaťa v nemocnici zvažujte v závislosti od psychického stavu dieťaťa a od fyzického a psychického stavu chorého rodiča.

Ak sa dieťa návšteve vyhýba, nenúťte ho. Ak sa jej, naopak, dožaduje, mali by ste mu ju umožniť – až na výnimočné prípady, keď by bolo svedkom výrazných fyzických bolestí, či veľmi zlého psychického stavu rodiča.

Buďte citliví na zmeny v správaní dieťaťa.

Varovnými signálmi, že situáciu nezvláda, môže byť zmena správania v kolektíve, zhoršenie prospechu, nepokojný spánok, zlé sny, nočné pomočovanie, prejedanie sa, alebo naopak nechutenstvo, či akékoľvek iné zvláštnosti a zmeny v prejave dieťaťa. Upozorňujú vás na to, že niečo nie je v poriadku a máte vyhľadať odbornú pomoc. Ale pokiaľ rodina funguje a dieťa sa necíti stratené, zväčša dokáže situáciu zvládnuť bez väčších ťažkostí.

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!


Diskusia

Počet komentárov: 0

Pridať komentár:

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia