Poradňa onkopsychológa
KontaktPo chorobe sa nám rúca vzťah
Obraciam sa na Vás s prosbou o pomoc, lebo neviem ako ďalej a neviem komu by som sa zdôverila. Už v minulosti som Vám písala a poradili ste mi ako ďalej. Viem, že pomáhate nespočetnému množstvu ľudí a nemôžete si pamätať každý príbeh... Onkologickou pacientkou som sa stala v 27 rokoch (rakovina prsníka), nasledovala mastektómia, chemoterapia, hormonálna liečba. Tri roky uplynuli a ja som našťastie v poriadku, dokonca po rekonštrukcii prsníka. Môj priateľ bol v tom istom čase diagnostikovaný s rakovinou semenníka, momentálne je tiež v poriadku. No a tu akoby začínajú všetky naše problémy. Predtým sme žili v UK a náš vzťah bol pekný. Ale odkedy sme ochoreli a vrátili sa domov na Slovensko, všetko je inak. Počas mojej liečby ma priateľ vždy podporoval, ale v poslednom čase akoby uznal všetko možné sebe a iným ľuďom, len mne nič. On sa už zamestnal, ja som ešte doma, mám invalidný dôchodok a doučujem angličtinu. Stále mám hormonálnu liečbu, sú to „len“ lieky, ale ovplyvňujú moje každodenné bytie, príznaky ako v menopauze, atď.
Ďalším problémom je, že priateľ akoby začal žiarliť na moju mamu, ktorá mi však len chce pomôcť keď bolo a je treba. Vyčítal mi, že chodím často na návštevy k rodičom, atď. Tento rok sme mali mať svadbu, pokladala som za prirodzené, priala som si aby po všetkých tých zlých veciach ktoré sa nám stali prišlo aj niečo pekné... Ale na Vianoce vyvolal hádku u mojich rodičov za nič, ja som sa snažila ho upokojiť, ale zbytočne a skončilo sa to tak, že som sa rozhodla svadbu zrušiť a na pár dní som odišla bývať k rodičom. Ale samozrejme, prišli prosby aby som sa vrátila. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, ale nakoniec som sa rozhodla dať tomu ďalšiu šancu. Odvtedy prešiel polrok a ja neviem, či to bolo dobré rozhodnutie. Snažím sa veľmi, aby to fungovalo, ale nemám z toho dobrý pocit. Aj on sa snaží, ale akoby všetko bolo len zo zvyku a navyše všetky kontakty s rodinami sú prerušené. On nenavštevuje moju a ja ich. To je niečo čo ma taktiež veľmi trápi, lebo si nemyslím, že sa stalo niečo také zlé, aby to takto riešil. Na druhej strane, neviem si predstaviť čo ďalej keby som od neho odišla – kam by som šla (bývame spolu v byte), delenie spoločného majetku atď. Prosím poraďte.
Odpoveď psychológa:
Chápem, že je to na Vás priveľa – k tomu, čím ste s prešli počas choroby, liečby a prechádzate ešte aj teraz, sa pridružili problémy vo vzťahu s priateľom. Prežili ste spolu veľmi náročné obdobie a určite vám pomohlo, že ste v tom boli v tom čase spolu a navzájom sa podporovali. Ale odvtedy ako skončilo to najťažšie akoby sa nepodarilo Vášho vzťahu z toho spamätať. To nie je zriedkavé, že partneri v náročnom období držia spolu a kríza príde až následne, ako dôsledok vyčerpania či zmien v živote. Za posledné tri roky ste s priateľom prežili súčasne ochorenie a liečbu, presťahovali sa zo zahraničia domov a v dôsledku liečby sa museli prispôsobiť rôznym zmenám týkajúcich sa práce, denného programu, atď. týka. Navyše ste teraz každý v inej etape zaraďovania sa späť do „normálneho“ života – priateľ už pracuje, zatiaľ čo Vy ste na invalidnom dôchodku a doma učíte.
Z dlhodobého hľadiska nemá zmysel pokračovať vo vzťahu, v ktorom nie ste šťastná a trápite sa. Na druhej strane, to ťažké čo ste s priateľom spolu prežili počas choroby, to ako ste sa navzájom podporovali, má v sebe veľkú silu a hovorí o tom, že dokážete držať spolu. Možno by stálo za to zabojovať ešte. Trápi Vás najmä to, že zo strany priateľa cítite menej záujmu a pochopenia a že zasahuje do vášho vzťahu s rodičmi. To, že z jeho strany pociťujete menej pozornosti ako predtým, môže byť posilnené aj tým, že on už pracuje, zaradil sa do „normálneho“ života, zatiaľ čo Vy sa ešte naplno zaradiť nemôžete. Žije už z časti inými problémami, určite sa vracia z práce aj unavený a pre Vás mu neostáva dostatok času a a ni energie. Možno to len nevie zatiaľ lepšie zladiť. To však nemusí znamenať, že Vás už nemiluje. A možno aj jemu niečo vo Vašom vzťahu chýba či trápi ho. Spýtajte sa ho čo by od Vás potreboval, čo by si predstavoval inak a skúste na tom tiež popracovať. Skúste s ním o tom hovoriť, nemáte čo stratiť. Čo sa výčitiek ohľadom množstva kontaktu s rodičmi týka, pokiaľ nie ste u nich denne v čase, ktorý by ste mohli prežiť spoločne s priateľom, pokiaľ nerobíte rozhodnutia týkajúce sa Vášho života s nimi a bez priateľa, nie je dôvod aby ste sa nechali obmedzovať. Jeho postoj je určite posilnený aj konfliktom, ktorý sa udial na Vianoce a tým, že on s Vašimi rodičmi nekomunikuje. Ak vás trápi, že je to medzi vašimi rodinami tak, skúste prvé kroky začať robiť Vy smerom k jeho rodine. Celkovo však odporúčam, aby ste sa teraz zamerali najmä na riešenie problémov, ktoré máte medzi sebou. Dajte si čas ešte pár mesiacov, sledujte ako sa medzi vami situácia vyvíja. Ak by sa to nesmerovalo k lepšiemu, na rozchod je vždy čas. Netreba sa s ním však unáhliť aj preto, že by to bola v krátkom čase ďalšia veľká zmena vo vašom živote, ktorú by nebolo asi ľahké spracovať a niesť jej dôsledky (sťahovanie, delenie majetku, atď.) .
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»