Poradňa onkopsychológa
KontaktProsba o radu
Dobrý večer. Chcela by som Vás poprosiť o radu ako ďalej s mojou mamkou, lebo už si neviem sama dať rady. Mamka pracovala v zdravotníctve, na jar odišla do dôchodku. V lete jej diagnostikovali onkologické ochorenie. Hoci jej prvou vetou bolo, že bude bojovať, nestalo sa. Ubehli skoro tri mesiace a ona vôbec nebojuje. Kým bola zdravá, mnohí vôbec neverili, že má toľko rokov, že už by mala byť na dôchodku. Na svoj vek bola veľmi vitálna a svieža, ústretová novinkám v práci aj doma a nikdy sa nenudila. To všetko je teraz minulosť. Chcela by Vás poprosiť o radu, či ju mám siliť do jedenia, do chodenia, do návštev, do skúšania alternatívnych metód a pod., alebo mám ju nechať tak a akceptovať jej nálady a pocity? To, že to so starostlivosťou o ňu možno preháňam som si uvedomila nedávno, keď mi povedala, že už so mnou nevládze bojovať /bolo to v prípadne nútenia do jedla/. Ako jej mám pomôcť, aby sa so svojou novou situáciou zmierila?
Ďakujem
Odpoveď:
Dobrý večer, pani Marta
Zo svojich skúseností z práce s pacientmi môžem potvrdiť, že nie zriedka sa stáva, že sa v období po tom, ako boli diagnostikovaní, opustia, rezignujú, nevládzu zabojovať. Tri mesiace je pre Vašu mamu možno ešte stále krátky čas na to, aby sa vyrovnala so svojou závažnou diagnózou. Zároveň nemôžme opomenúť fakt odchodu do dôchodku, čo je tiež veľká zmena, na ktorú je potrebný čas aby sa s ňou človek vyrovnal. Ak bola Vaša mamka čiperná a vitálna, o to ťažšie môže na ňu táto dvojnásobná zmena doľahnúť. A do tretice, samotné ochorenie a liečba ju fyzicky tiež oslabujú. Je tiež možné, že sa potichu zaoberá myšlienkou, že jej život vlastne už končí. Potrebuje túto fázu spracovať, vtedy sú akékoľvek pokusy presviedčať ju, aby sa pozviechala, zabojovala, aby sa tešila z vnúčat, našla činnosť, atď. možno ešte väčšou príťažou, lebo človek vníma ako vlastné zlyhanie, že aj keby sám chcel, nevládze, nedokáže to. Aj Vaša mamka je z toho vo vnútri možno nešťastná, že nedokáže zabojovať tak ako by chcela. Samozrejme, je dôležité nájsť akúsi rovnováhu medzi tým vypočuť ju, nenútiť do vecí, nedohovárať jej a akceptovať jej stav (a skôr sa pýtať čo by ona chcela, čo by jej urobilo troška radosť) a tým, aby ste ju prirodzene, nenásilne skúšali z času na čas motivovať k veciam, ktoré mala rada alebo ktoré by jej prospeli.
Niekedy skutočne platí, že menej je viac... Aj keď sa Vám na to ťažko pozerá, skúste viac zodpovednosti za to čo mama bude jesť, robiť atd. ponechať na ňu - možno ju to posunie k tomu, že bude sama aktívnejšia. A Počkajte ešte pár týždňov a ak by sa jej stav nezlepšil, prípadne by ste mali pocit, že sa prehlbuje úzkosť a depresia, bolo by vhodné konzultovať jej stav s psychiatrom. Niekedy až antidepresíva alebo anxiolytiká (lieky proti depresii a úzkosti) pomôžu tento stav zvládnuť.
Buďte tiež opatrní vo vyjadrovaní nádeji, že všetko bude dobré. Pretože ako "zdravoťáčka" si určite vie zrátať niektoré veci ohľadom svojej diagnózy. Je bolestné pozerať sa na blízkeho keď mu je takto ťažko, ale to čo pomôže niekedy viac ako sa snažiť ho "vytiahnuť" z toho ako sa cíti, je byť v tom chvíľku s ním a prejaviť mu pochopenie a priznať oprávnenosť jeho pocitov, prežívania. Práve to pomáha k tomu, aby sa človek necítil vo svojej situácii taký sám a nepochopený.
Môžete tiež mamke odporučiť našu stránku www.onkopacient.sk, na chat-e sa tam stretávajú pacienti aj rodinní príslušníci a navzájom si pomáhajú zvládnuť svoju náročnú situáciu, ale vedia sa aj spolu zasmiať. Držím mamičke palce aby sa psychicky zotavila, aj Vám aby ste to spolu zvládli.
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»