Poradňa onkopsychológa
KontaktVeľmi zle nesiem chorobu svojej mamy 2
Ivana
Dobry den..
Dakujem Vam za Vasu odpoved. Som naozaj zufala a i ked si Vase maily citam niekolkokrat za sebou,mam pocit,ze neviem ,ako dalej..kde mam zacat,kde vziat tu silu ,o ktorej pisete..
Myslim,ze su to skor take vseobecne rady...ale iste ,chapem,ze kazdy z nas ma pocit,ze prave ta jeho situacia je najhorsia... Pisala som o svojej rodine,ake to bolo tazke ,o tom,ze i moj svokor,ktoreho tiez lubim,ma rakovinu...opantal ma strach,bolest ,smutok:((( Tie pocity a to ,co teraz prezivame sa neda ani opisat.. Viem,tiez mam svojho muza a dcerku,mala by som sa upokojit a vzchopit aj kvoli nim a hlavne kvoli maminke,ibaze neviem AKO...neviem.
Dakujem este raz
Ivana
Odpoveď:
Dobry den, je mi luto, ze to co prezivate nedokaze nic zmenit... Ono tie "rady" ktore Vam pisem su vseobecne v zmysle, ze takyto pristup je to co funguje najviac. Niekedy totiz ani nevieme v takejto situacii urobit. Samozrejme, este horsi problem nastava ked sa clovek sam nevie posunut k tomu aby nieco z nich dokazal uplatnit, hoci vie, ze by to pomohlo. Ak taketo prezivanie ako popisujete pretrvava dlhsi cas je to signal, ze by ste mali vyhladat odbornu pomoc osobne. Onkologicka lieba je beh na dlhu trat a vy sa nemozte takto trapit mesiace - neprospieva to nikomu z Vas, hlavne Vasa dcerka tym moze trpiet. Z Vasich mailov citim, ze potrebujete viac priestoru na to, aby ste mohli o tom co prezivate hovorit, pytat sa. Ak by sa ani potom situacia nezlepsila mozno bude potrebne uvazovat o liecbe antidepresivami alebo anxiolytikami, pretoze dlhodobo v takejto psychcikej zatazi fungovat nemozete. Ale to sme uz velmi daleko, to by posudil psycholog po dokladnejsom vysetreni.
Viete, pisali ste, ze chapete, ze kazdy z nas ma pocit, ze ta jeho situacia je najhorsia. Niekedy je to tak a niekedy to nie je na prospech veci. Vasa mamicka este zije. Je mozne ju liecit. A to je sanca. Nepozerajte stale na to co bolo a co ste uz stratili, ale na to co z momentalnej situacii je mozne v prospech jej stavu vytazit. Vyrovnat sa so situaciou v ktorej ste sa ocitli, to je proces. MOzno si pribudajucimi dnami predsa len uvedomite, ze su dni, kedy vidite veci okolo mamickinej liecby optimistickejsie. To by bol signal, ze sa pomalicky s novou realitou ucite zit. Ak sa Vam to za ziadnych okolnosti nedari, nevahajte a skutocne vyhladajte pomoc.
Uz minule som Vam zabudla napisat, ze je dobre, ze sa s nou o jej chorobe rozpravate, ze pred nou nic netajite a aj ona moze o tom ako sa citit hovorit. Taketo rozhovory hadam ani nemozu byt ine nez bolestive a smutne, ale aspon ste v tom s mamickou spolu. Co sa tyka dcerky, urcite sa jej dotyka co sa s jej starkou deje, ale neuchranili by ste ju pred tym tym, ze by ste jej nic nepovedali. Akurat by trpela vacsou neistotou a bola by v tom sama. Druha vec vsak je, ze je pravdepodobne, ze place aj kvoli tomu, ze vidi, ze jej mamicka, teda Vy, ste smutna a zufala. Potrebuje citit oporu, bezpecie, aby ju situacia ktorou prechadzate neohrozovala az tak velmi. Preto ak mozte, snazte sa ovladnut pred nou svoj smutok a slzy. Ak ona zacne o starkinej chorobe hovorit, hovorte s nou o tom. Ak bude plakat, nebrante jej. Ale snazte sa neprenasat na nu svoj smutok. Viem, ze je to velmi tazke (sama mam dve dcerky, Dorotka je prvacka tak ako Vasa a Johanka ma pat rokov) a su situacie, kedy to jednoducho nedokazeme. Dolezite je ale snazit sa o to aspon vtedy ked to ide. Deti naozaj potrebuju oboje: aj byt sucastou toho ked sa v rodine deje nieco, co sa ich tyka - je v poriadku, ak vidia, ze rodicia su smutni ak sa deje nieco vazne a bolo by neprirodzene tvarit sa pred nimi inak. Zaroven ale aj byt chraneni a mat istotu, ze ich rodicia situaciu zvladnu.
A este k tomu, ze Vam dcerka nechce povedat preco place. Je mozne, ze Vam to z nejakeho dovodu naozaj nechce povedat a nema zmysel ju nutit, ale je mozne aj to, ze citi smutok, chce sa jej plakat ale sama nerozumie tomu co sa v nej odohrava. Preziva pocity, emocie, ktore nevie pomenovat. Mozno si ju v takej situacii len pritulte a ubezpecte ju, ze budete stale pri nej a nemusi sa nicoho bat. A samozrejme, v tomto je dolezite aby to, co nie je vo Vasich silach, doplnil manzel.
Urcite to zvladnete, uvidite. Je to stale kratky cas odkedy mamicku diagnostikovali a zacala sa liecit. Zazili ste velky sok a este ste sa z neho nespamatali. Mozno Vam moje maily povedia ovedla viac s odstupom casu. Teraz kiez by Vam pomahala aspon moja podpora.
Maria Andrasiova
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»
