Poradňa onkopsychológa
KontaktChceme ochrániť naše deti
Manžel sa päť rokov lieči s karcinómom pľúc. Jeho ochorenie je v poslednom štádiu a hoci dostáva každé tri týždne chemoterapiu, stále postupuje. Zostáva nám spolu možno pár mesiacov, ale môže sa to zvrtnúť aj veľmi nečakane... On je o svojom stave plne informovaný, vždy hovoríme s lekárom o všetkom spolu a na rovinu. Je to niekedy veľmi ťažké, ale je to tak dobre, aspoň v tom nie sme každý sám. Máme dve dcéry, 6 a 10 ročnú. Tá mladšia vie, že ocko je chorý, ale nevie ako vážne a často sa pýta kedy zas niekedy budú spolu plávať a bicyklovať. Nehovoríme jej, že už nebudú. Tá staršia vie, že má rakovinu, ale tiež nevie aký vážny je jeho stav. Vidí však, že je čoraz slabší a stále viac polihuje. Pár krát o tom začala hovoriť keď videla ako veľmi mu je zle, ale ja som sa radšej zmenila tému. Neviem čo by som jej povedala a ako by som to zvládla. Aj manžel stále zdôrazňuje, že deti musíme chrániť pred tým čím prechádzame a nechať ich užívať si bezstarostnosť koľko sa dá, lebo "potom" sa ešte natrápia dosť. Ale niekedy je to strašné vypätie tváriť sa pred nimi optimisticky a pritom vedieť, že náš spoločný čas sa kráti.
Odpoveď psychológa:
Chápem, že sa snažíte Vaše deti uchrániť od trápenia najviac a najlepšie ako viete. A rovnako aj Váš manžel. Je to v zúfalej situácii otca, ktorý vie, že ich nebude môcť vychovávať a chrániť do dospelosti a snaží sa aspoň teraz, kým tu ešte je, aby mali čo najkrajšie detstvo. Avšak deti sú veľmi vnímavé a cítia keď sa v rodine deje niečo vážne, aj keď pred nimi nikto o tom nehovorí. Sama píšete, že Vaša staršia dcéra vníma, že ocko je stále slabší a v posteli trávi stále viac času. Mladšia sa zas opakovane pýta či budú s ockom znova spolu plávať a bicyklovať, čo vyjadruje jej túžbu po jeho uzdravení, ale aj obavy či to tak bude. To, že o tom spolu nehovoríte neznamená, že dcéry nenapadne, že sa niečo zlé deje. Cítia, že o tomto s nimi hovoriť nechcete a učia sa vysporiadať so situáciou samy v sebe. Lenže ak so strachom o ocka a z toho čo príde zostávajú samé, ich úzkosť a obavy skôr narastajú než klesajú. Veď aj Vám pomáha, že ste v tom s manželom spolu, že o tom čo sa deje môžete spolu hovoriť. Predstavte si, že by ste boli v situácii, keby ste cítili, že to čo sa deje je vážne, ale nevedeli by ste ako veľmi vážne a nemohli by ste o tom s nikým hovoriť, lebo navonok sa všetci správajú tak, že sa nič vážne nedeje... Toto môže byť pre dieťa veľmi mätúce a zneisťujúce.
Ochrániť dieťa možno na veľa spôsobov. Určite aj tým, že ho postupne pripravíme na to, čomu sa nedá vyhnúť a dáme mu istotu, že v tom nie je samé. Vôbec nejde o to aby ste dcéram "na tvrdo" povedali aký vážny je stav otca. Ide o to aby ony mohli hovoriť ako sa cítia, čoho sa boja, čo ich trápi či nad čím premýšľajú. Preto by ste určite svojim deťom pomohli keby ste im dali aspoň túto malú pomôcku: že im poviete, že keď sa budú chcieť čokoľvek spýtať alebo Vám povedať aby za Vami určite prišli a porozprávate sa. Tým ich do rozhovoru nijako netlačíte, nepodsúvate im informácie ktoré možno nechcú počuť a – a toto je veľmi dôležité - zároveň im otvárate cestu k tomu aby mohli hovoriť o tom o čom samé potrebujú.
Rodičia majú často obavu z toho AKO na takúto ťažkú tému s deťmi hovoriť. Úplne zásadné sú hádam dve odporúčania: viac počúvať ako hovoriť, teda nechať deti sa pýtať a nehovoriť im viac ako oni sami chcú vedieť či zvládnu pochopiť. A nikdy ich v tom čo im hovoríme neklamať. Napríklad tým, že by sme v nich v snahe urobiť im radosť posilňovali v nich nádej na niečo o čom s istotou vieme, že sa už nikdy nestane. V tej chvíli im to môže uľaviť... ale do budúcnosti to môže výrazne naštrbiť ich dôveru a zneistiť ich v tom, čomu a komu môžu skutočne veriť.
Na smrť svojho rodiča nie je dieťa nikdy pripravené a vždy to bude šok a veľká strata. Od tohto ich žiaľ nemôžete ochrániť. Ale dá sa byť v tom ťažkom SPOLU s nimi. Toto je to najdôležitejšie. Bezpečie a istota sú pre deti základné kamene potrebné k tomu, aby sa mohli zdravo vyvíjať. Táto istota je otrasená ak dieťa stratí jedného z rodičov, ale ak jasne cíti, že môže hovoriť o tom čo ho trápi a má v druhom rodičovi prípadne aj v širšej rodine oporu, zväčša to deti dokážu zvládnuť a postupne sa so stratou vyrovnať.
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»
