Poradňa onkopsychológa
KontaktAko oznámiť krutú pravdu 2.
Dobrý deň, pani doktorka.
Zúfalo hľadám nádej a informácie ohľadom liečby rakoviny, ktorú dnes diagnostikovali nášmu otcovi. Má 72 rokov, metastázy sú prestúpené na chrbtici – stavci, centrum postihnutého orgánu nevedia určiť. Prognóza je veľmi zlá, v podstate nám lekári nedali ani nádej, máme sa pripraviť, že tu do roka-dvoch už nebude. Posledné dva dni si už necíti ani nohy, je paralyzovaný.
Otec o svojej diagnóze ešte nevie, psychicky by ho to položilo. Je v tom, že zajtra ho budú operovať, čo bolo povodne v pláne, že mu vymenia stavec. Dnes operáciu zrušili a namiesto toho sme sa dozvedeli túto hroznú diagnózu. Stojíme pri ňom navštevujeme ho v nemocnici, dávame mu podporu a lásku. Neviem, dokedy sa budeme môcť pred otcom tváriť, že o tejto diagnóze nevieme a vlastne ho klamať a dávať mu tým nádeje. Bolo by lepšie, keby sme mu to povedali my, rodina, alebo lekári? Alebo nikto? Akú podporu mu môžeme dať, keď budeme všetci plakať? Sme z toho veľmi zronení a nešťastní.
Prosím, poraďte nám
Dakujem
Petra
Odpoveď:
Dobrý deň, pani Petra,
optimálny postup (ak sa to dá pri oznamovaní takýchto zdrvujúcich správ vôbec tak nazvať) je, ak pacienta informuje lekár a ak je rodina – pokiaľ si to pacient praje – pritom. Osvedčuje sa tiež tzv. pravda po lyžičkách, teda nepovedať naraz všetko, vrátane prognózy, ale vždy tie informácie, ktoré je nevyhnutné aby pacient dostal s ohľadom napr. na plánované liečebné postupy. Z dlhodobého hľadiska a aj vzhľadom na liečebné postupy, ktoré budú nasledovať by bolo nevhodné tajiť túto informácie pred oteckom celkom – takéto rozhodnutie môže priniesť problémy v komunikácii spôsobené napríklad prehnanou opatrnosťou, aby sa pacient náhodou niečo nedozvedel.
Skúste sa teda spolu jeho s lekárom dohodnúť ako a v akom rozsahu bude teraz otecka informovať a o čom zatiaľ naopak potrebné ani vhodné hovoriť nie je. Výskumy aj skúsenosti z praxe potvrdzujú, že ak sa pacient informáciu o svojom ochorení dozvie citlivo, je mu dávkovaná a má pritom plnú podporu rodiny, postupne ju dokáže spracovať. To samozrejme neznamená, že ho to nebude trápiť, že sa nebude báť - rovnako ako Vy, jeho najbližší. Ale budete v tom SPOLU.
To čo Váš otec teraz potrebuje zo všetkého najviac je to, čo mu už aj dávate: Vašu prítomnosť, podporu, lásku a starostlivosť. Prechádzať s ním cez to, čo prežíva, aby vo svojich pocitoch, myšlienkach a obavách nezostal sám. Samozrejme, je veľmi individuálne v akom rozsahu a ako často s pacientom na tuto tému hovoriť (napríklad muži vo všeobecnosti chcú o svojom ochorení hovoriť menej často, ako ženy). Preto je dôležité, aby ste vnímali to, čo potrebuje Váš otec. On sám Vám dá najavo, či chce alebo nechce o ochorení hovoriť a to potom treba rešpektovať.
Držím Vám palce, aby ste situáciu zvládli a ak by ste potrebovali, obráťte sa na mňa opäť.
MD
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»
