Poradňa onkopsychológa
KontaktDvojnásobná bolesť straty
Dobrý večer pani lekárka,
našla som si na Vás kontakt na internete. Zaujal ma Váš článok, kde píšete o psychike pacientov. Rada by som Vám opísala jednu situáciu, ktorú som zažila a chcela by som Vás požiadať o vyjadrenie sa. Mali sme v rodine onkologického pacienta. Mal 33 rokov, bol otec, manžel a aj syn. Už zomrel. Mal Hodgkinov lymfóm, štádium IV.B. S ochorením bojoval dva roky, začínal štádiom II.B. Koncom októbra ho poslali domov na dožitie. Lekár mu to oznámil tak necitlivým spôsobom, že to chlapec nezvládal. Začal sa nám strácať pred očami. Ja som začala vybavovať návrat na chemoterapiu, lebo vieme dobre, že je to finančne náročné a na čo by chemoterapiu dávali človeku, ktorý má štádium IV. V dokumentácii z CT bolo dokonca uvedené, že sa mu objavili infiltráty v oboch lalokoch štítnej žľazy. Táto správa chlapca úplne zničila. Vybavila som pre neho urgentné vyšetrenie štítnej žľazy u najväčšieho špecialistu v oblasti endokrinológie, ktorý vylúčil tvrdenie z dokumentácie, v závere uviedol: laloky ŠŽ nezväčšené, bez ložiskových zmien, normálnej lokalizácie, aktuálne sa na krku nezobrazujú ani patologické uzliny. Časový odstup od CT a endokrinologického vyšetrenia bol len 10 dní. Keď som s ním išla z Bratislavy z endokrinológie, tak som mu hovorila, že rakovinu porazíme a on už tomu neveril, lebo mu lekár - onkológ povedal, že už nič pre neho nemajú, jeho mame pred ním povedal, že si ho majú nechať v rodinou kruhu a mierne naznačil, že prevoz mŕtvych je drahý. Chlapca pomaly zabíjala psychika, nie rakovina. V ten deň čo som ho viezla domov z vyšetrenia mi začal zomierať v aute. Nevedela som, že zomiera...trvalo to až do noci. Vtedy vydýchol posledný krát. Bola som s ním, pomohla som mu prekonať tento čas, aj keď nikto z nás nevie, čo taký človek prežíva. Veľmi sme ho podporovali, pomáhali sme mu ako sa dalo. Prečo ten lekár nedodržal ochranu pacienta a nepovedal to tak surovo len jeho mame? Prečo to povedal pred ním? Prečo vo výsledkoch z CT uviedli, že má lézie v lalokoch ŠŽ, čo endokrinológ vyvrátil? Chlapec žil len 10 dní a pritom nám 5 dní pred jeho smrťou povedal iný onkológ, že sa s ním ešte natrápime, ale nie je na zomretie.
Veľmi pekne Vám vopred ďakujem za odpoveď, akúkoľvek odpoveď.
S úctou, JT
Odpoveď:
Veľmi smutný príbeh... o to smutnejší, že je skutočný a silno zasiahol ako mladého muža, tak aj Vás, jeho blízkych. Neviem sa vyjadriť k tomu, ktoré z vyšetrení bolo „objektívne“ a čo všetko vstúpilo do toho, že mladý muž o ktorom píšete od oznámenia infaustnej prognózy bleskovo a rapídne chradol... v každom prípade súhlasím s Vami, že spôsob akým lekár pacienta informuje o jeho ďalšom osude tiež ovplyvňuje to ako pacient zvládne nasledujúce obdobie. Lekár má síce zo zákona povinnosť informovať pacienta o jeho zdravotnom stave (dokonca je trestné ak bez pacientovho zvolenia informuje rodinu), ale zároveň je uvedené, že pacient má byť informovaný CITLIVO. Lekár by teda mal vedieť odhadnúť kedy, koľko a ako pacienta informovať tak, aby to zvládol. Žiaľ, tento parameter oznamovania informácie je trocha problematický v tom, že ho každý lekár zvláda na základe vlastnej osobnosti, empatie a komunikačných zručností. Druhý problém je, že nie vždy sa dá presne odhadnúť koľko pacient unesie a informácia o blížiacom sa konci je bolestná vždy... V každom prípade poznám pacientov, ktorí ležali na paliatívnom oddelení, mnohí z nich vedeli, že zomierajú, ale lekári dokázali s nimi o tom hovoriť spôsobom, ktorý bol pre nich zvládnuteľný a zároveň im poskytli pomoc a podporu až do konca.
Dopad komunikácie lekára na psychiku pacienta je žiaľ stále podceňovaný a neprihliada sa na jeho terapeutizujúci alebo naopak poškodzujúci dopad. Nepochopiteľné je, že lekári, pre ktorých vôbec nie je ľahké takéto informácie pacientovi a rodine oznamovať, ešte donedávna počas štúdia neabsolvovali žiadnu teoretickú ani praktickú prípravu na takéto náročné rozhovory. Učia sa len z vlastnej skúsenosti a cenou za to niekedy sú komunikačne necitlivé pochybenia. Nehovoriac o tom, že na takéto dôležité rozhovory v návale práce často neostáva dostatok času.
Je veľmi smutné keď zomierajú mladí ľudia... a je ešte ťažšie sa s tým zmieriť ak cítime, že niektoré veci mohli byt inak, resp. že trpel psychicky či fyzicky viac ako bolo nevyhnutné. Neviem čo viac povedať. Ospravedlňujem sa za kolegu, ktorý túto situáciu komunikačne nezvládol tak, aby ju pomohol zvládnuť aj svojmu pacientovi. Som však rada, že mladý muž o ktorom píšete, dostal to najdôležitejšie čo v posledných dňoch svojho života potreboval, od svojich blízkych: nebol sám a mal oporu vo vás všetkých, ktorí ste pri ňom boli až do konca.
Prajem veľa síl všetkým pozostalým
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»