Poradňa onkopsychológa

Po liečbe sa nám rúca vzťah

Píšem Vám, lebo si už skutočne neviem dať rady. Manžel (40r.) podstúpil transplantáciu kostnej drene. Máme malé dieťa, žijeme v zahraničí, pomoc rodiny nebola možná, takže 90% fyzickej aj psychickej záťaže bolo a je na mne. Hoci od liečby uplynulo už 8 mesiacov, manžel je čoraz podráždenejší. Zo všetkého je frustrovaný, naváža sa do mňa úplne kvôli všetkému, ešte aj kvôli tomu ako krájam mäso do polievky. Neberie už steroidy, ale berie veľa iných liekov. Je možné, že liečba nejako poškodila jeho mozog? Ja chápem, že prežil svoje peklo, ale aj ja mám toho dosť, plus máme dieťa o ktoré sa treba starať.

Celú domácnosť mám na krku ja, na všetko povie, že je „slabý, chorý, unavený“ (ale ísť pozrieť kolegov do práce vládze). Takto to vlastne ale bolo vždy, aj keď bol zdravý a narodil sa nám syn. Vtedy sa to ale dalo zvládnuť. Vôbec asi netuší, čo všetko som si počas jeho choroby preskákala, že som na to bola úplne sama a že som tiež unavená. Nemám z jeho strany absolútne žiadne uznanie mojej práce, jeho teória je, že to čo som preňho robila a robím je samozrejmosť a robili by to aj iné ženy. Lenže ja už nevládzem.

Ďalšia moja otázka je, čo robiť, keď kvôli chorobe nefunguje sex. Sme 3 roky bez sexu pretože manžel je extrémne fyzicky vyčerpaný. Fakt ale je, že aj keby sa jeho fyzický stav neskôr zlepšil, už si s ním sex neviem predstaviť. Jednak preto, že som na ňom videla všetky tie fyzické zmeny, čistila ho od stolice, krvi, natierala mu hemoroidy a neviem to vymazať z pamäte... ale aj preto, lebo môj vzťah sa k nemu tým, ako sa ku mne správa, zmenil. Neviem, ako v našom vzťahu ďalej, je tu malé dieťa, ktoré svojho otca miluje a on jeho tiež. Po iných stránkach je dobrý - nepije, nefajčí, nikdy ma neudrel, vždy sa o rodinu vedel finančne postarať atd. Nechcem rozbíjať rodinu, ale mám žiť bez sexu a znášať jeho zúrivé výpady po zvyšok svojho života? Začínam trpieť chronickou nespavosťou, keď sa na mňa rozkričí začnem sa neovládateľne triasť, mám chronický kašeľ, žila na nohách mi praskajú a robia sa mi modriny lebo som celý deň na nohách a driem ako kôň. Premýšľam, že zavolám jeho lekárovi a vysvetlím mu situáciu, aby zvážil liečbu. Na druhej strane, myslím si, že aj keby manželovi predpísal lieky on ich brať nebude lebo je presvedčený, že on je v poriadku a chyba je vo mne. Ako donútiť človeka liečiť svoju psychickú stránku? A kde je tá hranica, kedy už človek má právo nevládať, praštiť tým všetkým a začať nový život? Ja som už niekedy skutočne na dne.

Povedala som si, že počkám ešte do jari budúceho roku kedy bude 1 rok od transplantácie a pozriem sa na našu situáciu znova. Čo si o tom myslíte?

Kristína

Odpoveď

Dobrý deň,

z Vášho listu cítiť, že už skutočne ďalej nevládzete. Obdobie transplantácie muselo byť veľmi náročné pre vás všetkých - o to viac, že ste v zahraničí sami a máte malé dieťa. Určite ste siahali hlboko na dno svojich fyzických aj psychických rezerv Vy aj manžel. Odvtedy uplynulo osem mesiacov, Vy ste naďalej na všetko sama a nedokážete vypnúť a vydýchnuť si a manžel je naďalej slabý a stále viac podráždený (pravdepodobne aj z toho, že sa jeho fyzický stav nelepší).

V prvom rade by ste sa mali s jeho lekárom konzultovať psychické zmeny, ktoré na ňom vidíte a pretrvávajúcu slabosť. Spýtať sa ho do akej miery ešte môže liečba, ktorú prekonal, zasahovať do jeho psychiky a ak áno, koľko trvá kým sa to vráti do „normálu“. To je dôležitá informácia pre Vás, pretože pokiaľ by sa ukázalo, že to môže byť dôsledok liekov, ktoré užíva, zrejme zmeny v jeho správaní inak pozerali. A je dôležité hovoriť o tom s lekárom aj preto, lebo to môže byť dôsledok liekov, ktoré užíva a bude potrebné prehodnotiť ďalšiu liečbu.

Ale problém určite nie je len v manželovej chorobe a jej dôsledkoch ale aj vo vašej komunikácii. Píšete, že manžel asi vôbec netuší čo všetko ste preskákali kvôli jeho diagnóze... A Vy ste mu to nepovedali? Tak to urobte! Nie v zmysle, že mu "vystavíte účet". Ale aby pochopil, že už aj vy ste vyčerpaná a potrebujete jeho pomoc, ocenenie, podporu a záujem. Často krát rodina chorého uviazne v presvedčení, že on je ten, kto môže všetko (lebo je chorý) a oni sú tí, ktorí to musia všetko vydržať, že nemajú nárok povedať čo cítia alebo na oddych (lebo sú zdraví). Áno, sú dni a týždne, kedy treba zapnúť naplno a kedy chorý potrebuje maximálnu podporu. Ale keď príde obdobie, že už to nie je nevyhnutné, treba myslieť aj na seba. Ak to neurobíte, jednak tým podporujete chorého v usadení sa v pozícii pacienta a jednak, po nejakom čase sa ten, kto sa takto dáva a nepostará pritom o seba, skôr-neskôr totálne vyčerpá a dostane do stavu, kedy už nevládze. To sa stalo aj Vám. Telesné symptómy, ktoré u seba popisujete sú toho prejavom. Telo spustilo alarm, ktorý Vám signalizuje, že stav je vážny a situáciu treba riešiť.

Z toho čo píšete o fungovaní manžela v období ešte pred ochorením je tiež zrejmé, že jeho postoj k starostlivosti o dieťa, pomoci Vám, ocenenia Vašej práce atď. Vám nevyhovoval ani predtým než ochorel, ale neriešili ste to. Ako z toho teraz von?

Moja odpoveď Vás môže nasmerovať, ale vzhľadom psychické aj fyzické ťažkosti, ktoré popisujete už aj u seba potrebujete dlhodobejšiu pomoc formou psychoterapie. Potrebujete si ujasniť, čo k manželovi cítite, či chcete vo vzťahu pokračovať ďalej a ak áno ako. To isté by mal urobiť aj manžel: zadefinovať si, či má problém s Vami a preto sa tak správa, alebo či ide o problém reaktívny, teda že ochorenie a liečba spustili niečo, z čoho sa nevie dostať a dôsledky sa prenášajú do vášho vzťahu. Od toho by sa potom odvíjala ďalšia forma pomoci. Samozrejme, že manžela nemáte ako donútiť aby vyhľadal pomoc. Ak sa neriešiť situáciu vo vašom vzťahu je to jeho voľba a má na ňu právo. Rovnako ako Vy máte právo sa potom slobodne rozhodnúť ako ďalej. A kde je hranica kedy si už povedať dosť? Vy ju cítite, ale nepočúvate. Stále znova ju prekročíte. Nechali ste si to čo Vám nerobilo dobre robiť pred chorobou a necháte si to aj teraz. To, že je niekto chorý, to mu nedáva právo aby nerešpektoval potreby a hranice toho druhého. A ak sa to deje, nesmiete to dovoliť. Toto je Váš problém, nie len manželova vina. Chápem, je to ťažké, keď je chorý. Ale musíte mať aj zodpovednosť za svoje zdravie a voči vášmu dieťaťu. Keď budete ďalej trpieť môžete ublížiť sebe, jemu a aj vášmu vzťahu. Neviem, či ste manželovi otvorene povedali, že ďalej nevládzete, že ešte vyčkáte nejaký čas a keď sa veci nezmenia (a tu by ste mali byť konkrétna, ktoré veci a v akom duchu by ste chceli, aby sa zmenili), tak budete uvažovať nad rozchodom. Hovorte spolu o tom, čo sa deje.

To, že váš vzťah v dôsledku choroby prechádza krízou je častý problém. Je na vás dvoch, či vás napokon posunie bližšie k sebe alebo od seba.

M.A

Prečo negoogliť na vlastnú päsť »

Len si nič negúglite - tak niekedy znie rada lekára pacientovi pri odchode z ambulancie. Bez ohľadu na to, ako dobre mienená rada ...

viac »

Pri zvládaní ochorenia a liečby sa akýkoľvek kvalitný zdroj pomoci ráta. V tejto rubrike Vám prinášame tipy na zaujímavé knihy, články, blogy, ako aj odporúčania a inšpirácie od spolupacientov či tých, ktorí sú v tejto oblasti aktívni a nápomocní.

Odporúčania a inšpirácie »

Chcem sa spýtať, či si myslíte, že je vhodnéviac »

Mama (83 rokov) sa lieči s onkologickým ochorenímviac »

Môjmu manželovi nedávno diagnostikovali rakovinuviac »

Otázky a odpovede »