Poradňa onkopsychológa
KontaktObavy z popierania choroby
Náš syn má Hodgkinovu chorobu. Má 18 rokov. Problém je v tom, že svoju chorobu nepriznáva, čo je na jednej strane dobré, ale na strane druhej odmieta niektoré veci, ktoré súvisia s liečbou. Keď sa necíti dobre odmieta (podľa jeho slov nevládze) vypiť 2,5l tekutiny za deň. Pri únave bojuje sám so sebou aj s nami, nechce si odpočinúť. Z toho vyplýva nervozita v celej rodine, vznikajú hádky, lebo vidíme, že svojim postojom si ubližuje. Ako to riešiť, nútiť ho do pitia a oddychovania, alebo ho nechať tak? Ďakujem.
Odpoveď
Dobrý deň, to, že Váš syn ochorenie popiera je obranný mechanizmus psychiky, ktorá sa tak chráni pred prílišnou záťažou. Takáto nevedomá obrana môže pomôcť pacientovi zvládnuť najnáročnejšie obdobie a zväčša postupne ustúpi do úzadia a pacient časom fakt, že je chorý príjme (ale nie je to pravidlo).
Na druhej strane, pokiaľ by vyústil do toho, že by si syn komplikoval na základe popierania ochorenia svoj zdravotný stav, treba s tým skutočne niečo robiť. Lenže, ťažko s tým zrejme niečo urobíte Vy, rodičia, ak sa syn stavia k Vašim požiadavkám odmietavo. Nasilu ho piť a oddychovať aj tak nedonútite a zbytočne sa tým len stupňuje napätie medzi vami. Navrhovala by som, aby túto časť komunikácie so synom prebral jeho onkológ. Môžete ho upozorniť na tieto dva konkrétne problémy, ktoré riešite – jednak, aby ste aj Vy od neho počuli, ako máte k synovi pristupovať a jeho názor na to aké je to vážne, ak dosť nepije a neoddychuje - a jednak, aby syn počul, čo je potrebné a dôležité dodržiavať.
To, že je „hluchý“ k Vašim radám môže byť spôsobené nie len popieraním choroby ale aj jeho vekom (teda cíti sa už dospelý a chce o sebe rozhodovať sám) a tiež sa takto môže prejavovať aj potlačovaný hnev z ochorenia (v podobe „vytrestávania“ najbližšieho okolia, lebo si sám so svojimi pocitmi nevie rady a takto ich ventiluje). Lekár je pre neho predsa len autorita, z jeho úst syn odporúčania určite prijme inak, ako keď mu veci pripomínate Vy. Ak by sa podarilo posunúť komunikáciu lekárom viac do partnerskej roviny, možno syn sám preberie väčšiu zodpovednosť za to, ako sa počas liečby o seba bude starať (a navyše sa za to bude musieť zodpovedať aj lekárovi pri ďalšej kontrole). Napokon, má už osemnásť...
Odpovede na mnohé otázky ohľadne prístupu k pacientovi v konkrétnych situáciách nájdete aj v mojej knihe "Keď do života vstúpi rakovina".
S pozdravom M.Andrášiová
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»